Červená, alebo modrá? 5 spôsobov, ako si sa (možno) nechal oklamať.

Autor: Michal Nejeschleba | 9.6.2012 o 14:21 | (upravené 9.6.2012 o 15:16) Karma článku: 3,71 | Prečítané:  634x

Prišli voľby. Billboardy sa nás pýtali, ako sa chceme rozhodnúť. Pre červenú, alebo modrú? Nastal čas pre rozhodnutie, ktoré ovplyvní naše životy na mesiace a roky dopredu. Rozhodnutie, ktoré určí, akým odtieňom budú historici budúcnosti vykreslovať našu dobu. Také mocné rozhodnutie si zaslúži hlbokú reflexiu a analýzu, nemyslíš? Možno si patril medzi 60 percent ľudí, ktorí sa išli podieľať na tomto rozhodnutí. Možno si patril medzi zvyšných, ktorí sa rozhodli nerozhodnúť, alebo to rozhodnutie mali na háku. Ale isto si venoval tejto otázke, “červená, alebo modrá?” kvalitnú porciu rozmýšlania, alebo?

Materiálu na analýzu si mal kvantá. Z niektorých bilboardov si sa mohol dozvedieť, že červená reprezentuje istoty, z iných zase, že modrá reprezentuje to, že nie je červená. V televíznom spote s chrumkavou produkciou ti oznámili, že aj ty si súčasťou 99 percent, niektoré blogy odpovedali, že tá strana sa skladá z toho zvyšného 1 percenta. Niektorí tvrdili, že vedia, čím sa to začína, mnohí tvoji známi tvrdili, že vedia, čím sa to celé skončí.

Možno si mal dojem, že niektoré z týchto zdrojov informácií nie sú tak celkom dôveryhodné a nehovoria celú pravdu, alebo ťa nebodaj zámerne klamú. Možno existujú informácie, ktoré by spôsobili, že by si sa rozhodol inak, ako si sa rozhodol, ale nikdy sa k tebe nedostali. Možno si sa vybral tieto informácie hľadať. Možno si v zime protestoval proti politizujúcim, možno si v teple protestoval proti protestujúcim. Všeličo si sa tak dozvedel a máš svoj vlastný názor. Avšak, čím je klamstvo, ak nie zámerným zadržaním, alebo skreslením informácii?

Píšem ti preto, aby som ti povedal: (Možno) si sa nechal oklamať!



Aj keď možno cítiš istotu, že si sa rozhodol pre správnu farbu, klamstvá-neklamstvá, tvrdím ti, že existuje mnoho ďalších spôsobov, ako si sa mohol nechať oklamať! Konkrétne 5. Lebo všetko v živote je späté s číslom 5, pre čo iné máme na ruke 5 prstov? Možno ti po prečítaní mojich 5 spôsobov napadnú ďalšie, ale možno máš aj viac ako 5 prstov na ruke, ja ťa súdiť nebudem. Prvý spôsob, akým si sa (možno) nechal oklamať, je..

1. Klamstvo falošnej dichotómie.

Takže si sa rozhodol pre červenú alebo modrú a si presvedčený, alebo aspoň dúfaš, že si sa rozhodol správne?  V tom prípade sú nasledujúce riadky práve pre teba.

Dichotómia! Tak sa nazýva proces rozdelenia celku na práve dve časti, ktoré sa neprekrývajú. Inými slovami, všetko musí patriť buď, do jednej časti, alebo do druhej, ale nikdy nie do oboch zároveň.

Tento proces sa používa vo formálnej logike, ale našiel svoje uplatnenie aj v politike. V tomto prípade sme boli konfrontovaní s dichotómiou buď červená, alebo modrá a ak sa smeješ, že u nás na Slovensku ešte máme dosť sedliackeho rozumu na to, aby sme si spočítali, že ešte môžeme voliť 24 ďalších možností, odporúčam ti odchytiť si nejakého občana USA a spýtať sa ho, ako sa verejnosť v krajine vodcov slobodného sveta pozerá na hlasy pre niektorú z politických strán, ktorá nie je buď červená, alebo modrá.

Dichotómia, v ktorej nájdeme prvky, ktoré sú súčasťou obidvoch možností, alebo nepatria ani do jednej z nich, sa nazýva falošná dichotómia. Falošná preto, lebo sa označuje za dichotómiu, ale pritom nespĺňa jej definíciu. Prezentuje daný celok, či v prípade politiky, situáciu, akoby boli na výber práve dve možnosti, ktoré sú nezlúčiteľné, pričom situácia v skutočnosti môže poskytovať aj ďalšie možnosti. Nájdi tieto dichotómie v prejave politikov! Sprav z toho trebars pijatiku a daj si poldeci, keď počuješ niečo ako “buď schválime záchranný balík pre Grécko, alebo finančný systém v EÚ sa zrúti!”, “buď si s nami, alebo si s teroristami.”, “buď budeme mať stabilnú vládu, alebo zlepenec.” či trebárs “buď zvýšime dane bohatým, alebo DPH”...vieš čo, beriem späť to odporúčanie na hru, nechcem byť obvinený zo šírenia toxikománie.

Keď si myslíš, že takýmito prostými klamstvami sa nenecháš oklamať, kroť svoju zvedavosť, neskoč hneď na druhý spôsob, ako si sa (možno) nechal oklamať a zamysli sa nad týmto:

Prečo existuje na svete toľko reklamy?

Myslia si snáď tvorcovia reklám, že po pozretí reklamného spotu na ich produkt sa spotrebiteľ, ako ho láskyplne nazývajú, zdvihne z gauča, zahlási, že tento spot ho presvedčil o kvalitách produktu a čím skôr si ho preto zadováži? Možno tým sledujú niečo trochu iné. Spotrebiteľ je denne konfrontovaný s veľkým množstvom podobných spotov, podobných informačných signálov. Jeho mozog sa adaptoval na túto situáciu a vytvoril filtračné mechanizmy, ktoré odmietajú prepúšťať tieto informácie do spotrebiteľovho vedomia. Informácie však stále prichádzajú a ich pôvodcovia vedia niečo o tom, ako opakované poskytovanie tých istých informácií vytvára sieť asociácií, ktorá sa následne aktivuje vždy, keď spotrebiteľ začne rozmýšlať nad produktom. Nemám titul z masmediálnej komunikácie, nemusíš ma brať vážne, len sa zamysli - prečo je tak veľa reklamy?


Josef Gobbels, Hitlerov minister propagandy o tom možno tiež niečo vedel, keď povedal “Ak opakujete veľkú lož dostatočne dlho, ľudia jej eventuálne uveria.” V tom spočíva nebezpečenstvo falošných dichotómií v politike - nie v tom, že by sme nevedeli dojsť na to, že môžu existovať aj ďalšie možnosti okrem prezentovaných dvoch, ale v tom, že zabudneme nad nimi rozmýšlať, keďže neustále počujeme len dve možnosti, prezentované ako dichotómia.

Možno si sa nenechal oklamať falošnou dichotómiou, ale nezabudol si na...


2. Filtrované spektrum


Možno si sa rozhodol nepozerať na situáciu volieb cez dichotómiu “červená, alebo modrá?” a vybral si si inú možnosť. Vieš o tom, že existuje viac ako len červená a modrá - existuje spektrum farieb. A ty si si vybral tú svoju a teraz dostaneš príležitosť porovnávať si vládu červenej s tým, ako ináč by sa to vyvíjalo, keby bola vybraná tvoja farba. Ale si si istý, že si mal na výber celé spektrum farieb?

Zamysli sa napríklad nad zelenou farbou. Skladá sa z dvoch ďalších farieb - žltej a modrej. Jedna z politických strán mala trochu zelenej v sebe, ale zelená má mnoho ďalších odtieňov, ako len ten jeden notoricky zelený. Kde v možnostiach boli schované? Alebo žltá. Kde je žltá strana? Nevynechali sme niečo? Žltá strana by mohla byť na príklad o napojení finančného systému na žlté zlato - myšlienka, ktorá bola veľmi populárna počas veľkej väčšiny ľudských dejín, ale z dnešného spektra možností chýba. Sprisahanie?

Situácia, v ktorej sú časti spektra vynechané, je podobná falošnej dichotómii v tom, že odvádza pozornosť od toho, že iné možnosti vôbec existujú. Možno pre túto situáciu už existuje pojem, ale nepoznám ho, tak som nazval túto situáciu “filtrované spektrum”, pretože v nej máme na výber rôzne časti spektra, ale len tie, ktoré prešli filtrom. Filtrom v prípade politických strán je ústava, ktorá prikazuje, že politická strana musí mať stanovy, a  zároveň niektoré veci sa v stanovách nemôžu vyskytovať. Ďalším filtrom sú logistické prekážky založenia strany od vyzbierania podpisov, cez vypracovanie stanov, nákladov s tým spojených, filtrom sú aj kultúra, masmédia.

V situácii, v ktorej sú možnosti prezentované v podobe filtrovaného spektra, nemáš na výber všetky možnosti, ktoré sú možné. Máš na výber iba tie, ktoré su povolené - tie, ktoré prešli filtrom. Ten, kto kontroluje parametre filtru, má veľký vplyv na konečný výsledok rozhodnutia. V prípade politiky to vyzerá tak, že filter kontrolujú z veľkej časti tí istí ľudia, ktorých nájdeš aj na kandidátke politických strán - dôvod na zamyslenie sa o nestrannosti filtrov - nielen politických, ale aj masmediálnych.

Aj keď filtrované spektrum ti dáva širšie možnosti ako falošná dichotómia, stále sa jedná o spôsob prezentovania situácie, ktorý pred tebou zadržiava informácie. Ako som spomínal v úvode - úmyselné zadržiavanie, či skreslovanie informácii je moja osobná definícia klamstva.

Nenechal si sa oklamať filtrovaným spektrom? Výborne! Možno ťa však zmiatla...


3.  Ilúzia zmýšlania “mimo rámec”

Možno si sa nenechal zlákať k pozeraniu na voľby z perspektívy falošnej dichotómie a uvedomil si si aj, že filtrované spektrum, ktoré ti bolo predostrené taktiež neobsahuje všetky možnosti a rozhodol si sa použiť svoj rozum a rozmýšlať, ako angličania hovoria, “outside the box”, čiže “ mimo rámca zaužívaných možností.
Možno si nevnímal ani jednu z prezentovaných možností ako ideálnu a začal si rozmýšlať, ako sa rozhodnúť pre ten správny odtieň tvojej obľúbenej farby. Možno si krúžkoval mená tých správnych politikov na kandidátke, možno si si rezignovane povzdychol, že tí správni politici sa na žiadnej z kandidátok nenachádzajú.

Možno si zašiel ešte ďalej a začal rozmýšlať nad parametrami rozhodovacieho procesu. Nebolo by lepšie, ak by si mohol krúžkovať 40 mien miesto 4? A nebolo by fajn, ak by nemuseli všetky tieto mená byť z tej istej politickej strany? Čo ak by si mohol krúžkovať ľudí, ktorí nie sú členmi žiadnej z politických strán? A nedávalo by zmysel, ak by sme mohli priamo voliť aj koho dosadíme na jednotlivé funkcie štátnej správy? Priama voľba generálneho prokurátora, ministra financií, či riaditeľa sociálnej poisťovne? Možno si rozmýšľal “mimo rámec”.


Avšak, keď rozmýšlaš “mimo rámec”, stále je to rámec, ktorý diktuje, akým smerom sa budú uberať tvoje myšlienky - a opäť si sa nechal oklamať absenciou informácií. Možno si tak rozmýšlal mimo rámec parlamentnej demokracie, stále si však rozmýšlal práve o rámci parlamentnej demokracie. Tento rámec však nie je jediný, ktorý môžeme vymyslieť - dejiny sú plné najrôznejšich rámcov: monarchia, diktatúra, socializmus, fašizmus a kvantum ďalších “izmov”. Rozmýšlal si aj nad nimi? A čo tak nové rámce?

Spoliehať sa na to, že terajší rámec parlamentnej demokracie tu bude večne, znamená spoliehať sa na niečo, čo sa ešte nikdy nestalo. Žiaden rámec neostal domintnaným na vždy a v priebehu niekoľkých generácií sa z rámcov, ktoré boli vnímané ako neoddeliteľná súčasť života v spoločnosti, stali terče posmechu a ukazovania prstom. Skúšal si sa zamyslieť nad situáciou z perspektívy nie rokov, ale desaťročí?

Rozmýšlať o rámci volieb, vlády a štátu pre mňa znamená predovšetkým pýtanie sa otázok, ktoré budú definovať tento rámec. Otázky ako: Aké úlohy by štát mal hrať v mojom živote? Má sa starať o moje vzdelanie? O moje zdravie, dôchodok? Má štát rozhodovať o etických a morálnych otázkach? O interrupcií, eutanázií, fajčení v baroch, drogách? Má ma chrániť pred nepriateľom spoza hraníc? Má sa starať o moju bezpečnosť? Moje peniaze? Má garantovať moje zamestnanie? Akým spôsobom toto všetko najlepšie zabezpečí? Akú kontrolu má mať štát nado mnou a akú kontrolu ja nad štátom? Koľko peňazí by som si od štátu mal nechať vziať? Mám mu dávať vôbec nejaké peniaze? Aká je vlastne podstata štátu?

Možno si rozmýšľal nad podobnými otázkami a aj si našiel na ne odpovede. Je možné, že tieto odpovede, tvoje predstavy o tom, aký rámec by mal mať štát, sa dosť odlišovali od stavu, ktorý si našiel v deň volieb. Možno ti vadili kauzy,  kradnutie, nedodržané sľuby, zadlžovanie...a myslíš, že by sa to celé dalo spraviť oveľa lepšie. Možno máš aj konkrétnu predstavu ako, ale táto je natoľko odlišná od terajšej situácie a názorov ostatných ľudí, že nevidíš možnosť, ako by táto predstava mohla byť presadená. A tak si možno šiel voliť “menšie zlo”, zo srandy, z protestu, alebo vôbec. Možno si napísal blog, alebo to zapil v krčme a ďalej to neriešil a nevšimol si si, že napriek všetkému rozmýšľaniu a reflexií ti ešte stále niečo ušlo, konkrétne...

4. “V jednote je sila!”


Jeden úver. Jedna banka. Jedna splátka. Jedny voľby. Jeden parlament. Jedna vláda. Jeden štát. Jedna centrálna banka. Jeden národ. Jedna ríša? Jeden vodca...?

Myšlienka jednoty (ľudstva) má v mojich očiach veľkú charizmu a akýsi nádych “správnosti”. Veď sme všetci ľudia, na jednej planéte, síce rozdieľni, ale všetci súčasťou jedného celku, tak sa zjednoťme!


Ak sa však domnievaš, že jednota, o ktorej spieva Bob Marley, je tá istá jednota ako o ktorej hovorí Henry Kissinger, možno si sa nechal oklamať.

Jedno slovo môže nadobudnúť rôzne významy, podobne ako rámec zachytáva rôzne časti situácie - obe závisia od perspektívy, z ktorých sa na ne pozeráš a od tvojej interpretácie - čo v nich vidíš.

Jednota, tak ako sa na ňu pozerám z prezentácie politikov a masmédií, znamená postupné zjednoťovanie ľudí, ich národov a štátov do jedného univerzálneho rámcu štátu. Rovnaké podmienky pre všetkých, rovnaké zákony pre všetkých, rovnakí vládcovia pre všetkých.

Univerzálna celosvetová vláda však môže byť veľmi nebezpečná. “Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne”, hlásil Lord Acton v 19tom storočí a neskorší pozorovatelia pridávajú, že druhá strana tejto mince znie “moc priťahuje skorumpovaných”. Čo bude brániť ľuďom s diktátorskymi ambíciami zmocniť sa tejto vlády, tak ako sa zmocnili rôznych vlád na rôznych miestach počas dejín? Z diktatúr minulosti ľudia utekali cez ostnaté dráty, mínové polia a byrokratické mašinérie - kam však utečeš ty, keď sa jediný štát stane diktatúrou? Netvrdím, že sa to tak stane, len že tá možnosť tu je a pohľad na politické dejiny naznačuje, že jej pravdepodobnosť asi nebude nízka.

Centralizovaný celosvetový štát so sebou prináša okrem potenciálu pre neobmedzenú diktatúru aj ďalšie úskalia. Čo ak tento štát, tento systém, od ktorého budeme do veľkej miery závislí a od ktorého sme už dnes tak závislí, zlyhá, alebo nebude fungovať optimálne? Následky môžu byť katastrofické, keď nie sú pripravené alternatívy. Ako keby v lese bol celý potravinový reťazec závislý na jedinom živočíšnom druhu a tento druh by zrazu zmizol - nastal by zrejme kolaps lesnej biosféry a vyhynutie, prípadne nepohodlná drastická adaptácia na nové podmienky.

Čo tak miesto “v jednote je sila” skúsiť motto “v diverzite je stabilita”? Tak funguje aj samotná biosféra, zachováva si existenciu vďaka jej rôznorodosti, adaptovaním a spätnou väzbou. Podobným lekciám nás učí aj internet. Z porovnaní Wikipedia vs. Encyclopaedia Britannica, či Firefox vs. Internet Explorer plynie ponaučenie, že práca s informáciami je podstatne efektívnejšia, ak k nej pristupujeme na báze “open source” a slobodného, decentralizovaného zdieľania informácií. Darmo bude Microsoft najímať najkreatívnejšich programátorov sveta - obrovské množstvo ľudí, ktorí majú prístup k zdrojovým kódom a chuť s nimi kreatívne pracovať vytvorí proste lepší produkt.

Internet priniesol oproti komunikačným médiám, akými sú televízia, rádio, či tlač, jednoduchú, avšak nesmierne potentnú inováciu: informácie môže vysielať každý, kto je k nemu pripojený - na rozdiel od spomínaných médií, pri ktorých je tok informácií jednostranný. Tento rozdieľ v štruktúre komunikácie umožnil spätnú väzbu, ktorá vyzerá byť základným prvkom samoregulačných procesov, akými sú počasie, ekosystémy, ľudské telo, ale aj procesy, ktoré nám vyberajú najkvalitnejšie hodnotenia produktov na Amazone, či najzábavnejšie komentáre na Youtube-videá.

Internet umožnil aj fenomén Couchsurfingu, v ktorom niekoľko miliónová členská základňa projektu zdarma poskytuje ubytovanie cestujúcim z komunity. Ľudia púšťajú cudzincov, ktorých v živote predtým nestretli, z iných krajín a kultúr, k sebe do bytu a miestami ich tam nechávajú aj samich, na základe dôvery v spätné väzby, na ktorých je projekt postavený. Každý účastník má profil, na ktorom môžu popísať dojmy z neho ostatní členovia, ktorí sa s ním stretli.


Čo má toto všetko spoločné s červenou, modrou, voľbami a štátom? Mnoho! Naznačuje nám to, že model v ktorom sa väčšina ľuských aktivít riadi jednotným a univerzálnym systémom, nie je optimálny. Možno nebol optimálny nikdy, ale v dnešnej dobe, v ktorej množstvo dostupných informácií rastie exponenciálne, svojou ťažkopádnosťou pôsobí priam nebezpečne a deštruktívne.

Možno si teraz myslíš “ale veď alternatívou je anarchia!” a ja hovorím “presne tak!” Nezabúdaj, že napriek populárnemu orwellovskému doublespeaku, anarchia neznamená chaos. Anarchia proste znamená absenciu vládcu - inými slovami absenciu jednotného systému. To dáva priestor existencii mnohých systémov. Možno je práve väčšia rôznorodosť organizácie ľudských aktivít to, čo ľudstvo potrebuje, nie ďalšia štandardizácia a centralizácia v mene vyššej efektivity (konvertovania surovín planéty na peniaze?). A možno aj nie. Ale zamyslel si sa nad tým, predtým ako si hodil obálku do urny?

A predstav si, že aj keď si zvážil všetko, čo už bolo spomenuté, za čo ti patrí môj obdiv, keďže mne sa už hlava motá, ako sa všetky tie abstraktné koncepty snažím zachytiť do ako-tak zrozumiteľnej reči, aj tak si sa (možno) nechal oklamať a zabudol si na úplne najdôležitejšiu vec zo všetkých. Úplne si sa nechal prekabátiť, lebo si zabudol, že...

5. Mapa nie je teritórium

“Hagbard,” povedal som, “akú hru to do pekla hráš?”
“Snažím sa dokázať, že vláda je halucinácia v mysli politikov.”

- autorov preklad úryvku z knihy “Illuminatus!”

Keď v 30tych rokoch zakladateľ všeobecnej sémantiky Alfred Korzybski vydal svoje dielo “Science and Sanity”, vyzdvihoval mimo iného efekt, ktorý má jazyk, ktorý používame, na spôsoby akými zmýšľame. Tvrdil, že reč, ktorú používame, určuje spôsob, akým zmýšľame a ten programuje naše vnímanie okolitého sveta. Vytvoria sa filtračné mechanizmy, ktoré prepúšťajú niektoré časti prichádzajúcich informácií a z týchto vytvárajú reprezentáciu, mapu, okolitého prostredia.  Ako si Korzybski všimol, ľudia sú z tohto procesu často zmätení a zamieňajú si nimi vytvorenú reprezentáciu reality so samotnou realitou. Svoje pozorovanie zhrnul v pamätnej poučke: “the map is not the territory”, čiže mapa nie je teritórium. Akákoľvek reprezentácia okolitého sveta neobsahuje všetky jeho informácie a preto nie je s ním totožná. A je omylom domnievať sa, že mapy, modely, či reprezentácie iných ľudí sú totožné s našimi vlastnými. Táto skutočnosť naznačnuje absurditu snahy zaviesť univerzálny systém riadenia akejkoľvek časti ľudských aktivít - ľudia majú príliš rôzne mapy sveta vo svojich hlavách na to, aby jeden systém vyhovoval všetkým.

Štát, podobne ako reč, peniaze, zmluvy, alebo vianoce, je formou spoločenskej dohody. Nadobúda svoju existenciu vďaka tomu, že ľudia v jeho existenciu veria a náležite sa správajú. Inými slovami, venujú abstraktnému konceptu svoju vedomú pozornosť a prispôsobujú sa mu svojim správaním. V momente, kedy ľudia napríklad prestanú veriť v hodnotu peňazí, peniaze hodnotu stratia. Ako štát, na ich existenciu potrebujú ľudskú pozornosť.

Možno sme sa všetci nechali oklamať. Nechali sme sa zviesť k tomu, venovať pozornosť konceptom ako štát, voľby, parlamentná demokracia. Venujeme pozornosť otázkam ako “čo je to štát?”, ako ho riadiť, ako ho prinútiť robiť veci, ktoré chceme a celý čas nám uniká perspektíva, že keby sme pozornosť radšej venovali priamo veciam, ktoré očakávame, že štát spraví za nás (vzdelanie, dôchodok, pomoc ľuďom v núdzi, stavba ciest a pod.), zistili by sme, že ho možno vôbec nepotrebujeme.

Čiže ak ťa trápia ľudia, ktorí nemajú čo jesť, nedvíhaj ruku za zákon, ktorý prikáže štátu im zabezpečiť jedlo. Choď a pomôž im ich problém riešiť. Keď ťa trápi zlá úroveň školstva, nečakaj, kým tebou volená politická strana presadí “potrebné zmeny.” Začni pracovať na ponúknutí lepšej alternatívy. Nečakaj na to, že niekto “zhora” spraví zákon a zákon vyrieši situáciu univerzálne pre všetkých. Žiadna univerzálna zmena neprospeje úplne všetkým, akokoľvek dobre myslená a navrhnutá. Radšej choď, rob čo vieš a buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Neponúkam týmto návod, ako dosiahnúť zmeny. Ponúkam odlišnú perspektívu. Perspektívu, z ktorej sú aj prvé štyri časti tohto článku bezpredmetné. Navrhujem, aby sme svoju pozornosť nevenovali tak veľmi snahe vymyslieť dokonalý, univerzálny systém ľudskej spoločnosti, ktorý bude vyhovovať všetkým. Radšej venujme našu pozornosť každodenním otázkam života a pozorujme, aké zvyky, normy a pravidlá prináša sledovanie týchto činností. Domnievam sa, že formy ľudskej interakcie vzniknuté takýmto spôsobom, sú oveľa flexibilnejšie, účinnejšie a príjemnejšie, ako formy správania nariadené zákonom, či normou.

Dá sa povedať, že rozdiel medzi spomínanými dvomi perspektívami je porovnateľný s rozdielom medzi strojom a živočíchom,  medzi mechanizmom a organizmom. Mechanizmus, stroj, je niečo, čo bolo zložené z jednotlivých častí, s vopred jasnou predstavou, akému účelu má stroj slúžiť. Ako keď voľne pohodené kocky LEGO dáme dohromady a postavíme z nich dom, či raketoplán podľa návodu. Organizmus vzniká odlišným spôsobom. Tam kde mechanizmus skladáme, organizmus rastie. A rastie vcelku, so všetkými svojimi časťami takpovediac “zvnútra von”, na rozdiel od mechanizmu, ktorý skladáme z už existujúcich častí. Možno sme sa nechali oklamať, keď sa domnievame, že ideálnu ľudskú spoločnosť postavíme podľa modelu mechanizmu. Že si zadefinujeme jej účely a následne, podľa plánu zabezpečíme, aby jednotlivé jej súčasti každá plnili svoju funkciu. Tým smerom leží nahraditeľnosť súčiastok (ľudských bytostí!), strata rôznorodosti (pamätáš sa? v diverzite je stabilita) a množstvo zmätku a utrpenia.

Človek je organizmus. Veľkému zhluku týchto organizmov hovoríme “spoločnosť”. Možno je teda na čase prestať považovať spoločnosť za mechanizmus a dovoliť jej rozvíjať sa ako organizmus.

Možno si hovoríš, že tento prístup je naivný a nefunkčný. To je skvelé! V celom článku ťa nabádam ku kritickému zmýšlaniu, bola by škoda to vzdať ku koncu. Ver všetkému, čo píšem, len ak máš záujem objaviť šiesty spôsob, ako sa nechať oklamať. Dúfam však, že ťa moje myšlienky, modely a mapy zabavili a ďakujem ti za tvoju pozornosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?